RECENZIA: Elodie Harper - Chrám Fortúny

Žáner: historický román
Vydavateľstvo: Ikar 

Séria: The Wolf Den

Diel: #3
Počet strán: 360
Väzba: pevná väzba s oriezkou

Anotácia:

Krivolaké cesty osudu viedli Amaru z pompejského vykričaného domu do Ríma, kde sa z nej stala vysokopostavená kurtizána. Získala slobodu, vplyv aj bohatstvo, minulosť ju však prenasleduje ako tieň. Prežiť v spleti politických intríg v cisárskom paláci nie je jednoduché. O to viac, keď lásku svojho života nechala v Pompejach. Tam žije jej dcéra, ktorú vychováva jediný muž, ktorého kedy Amara skutočne milovala. Túžbu po blízkosti milovaných však zastiera hrozba – v bezpečí sú iba vtedy, keď je od nich Amara čo najďalej. Nakloniť si rozmarnú Fortúnu môže len vďaka vlastnej odvahe a dôvtipu. Píše sa však rok 79 nášho letopočtu a hora Vezuv sa prebúdza...

Za poskytnutie výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR. 

Čítať záverečný diel akejkoľvek série je pre mňa zážitkom, na ktorý sa vždy teším. Mám totiž rada ten pocit, keď sa dozviem osudy postáv v celej svojej kráse a príbeh dorazí do finále, ktoré autor či autorka celý čas plánovali. 

Na Chrám Fortúny som bola zvedavá, jednak kvôli postavám a taktiež aj kvôli tragickému osudu Pompejí, ktorý tu autorka naplánovala. 

S touto sériou je to u mňa trošku na vážkách. Prvý diel ma veľmi milo prekvapil a dokázala som mu odpustiť aj väčšie množstvo opisov, pretože ma upútala dejová linka a videla som v nej potenciál nielen pre ďalšie pokračovanie ale aj pre vývoj postáv. Do Domu so zlatými dverami som sa pustila s nadšením, no to postupne upadalo. Druhý diel zaostával s dejovou linkou, miestami sa až vliekol a romantická linka bola pre mňa neuveriteľná. 

Chrám Fortúny sa opiera predovšetkým o udalosti a rozhodnutia z druhého dielu a preto sa asi ani nečudujem, že som z neho až tak nepadla na zadok. 

Na autorkin štýl som si už zvykla a preto som nemala problém sa do knihy začítať a prehrýzť sa aj väčším množstvom opisov. Podľahla som atmosfére a nechala sa unášať príbehom. Dejová linka plynulo napreduje, no na mňa miestami pôsobila monotónne. Žiadna z udalostí ma nedokázala hlbšie zasiahnúť, nič ma poriadne nenadchlo, pretože to nemalo iskru. A aj keď mali postavy moje sympatie, tak u mňa nevyvolávali silnejšie emócie. V istom momente som dospela až do bodu, že mi asi aj bolo jedno ako postavy dopadnú. Uvedomila som si, že ich charaktery dospeli k vrcholu už v druhej časti trilógie, takže tu som od nich už nič veľké očakávať nemohla a nepriniesli mi ani žiadne prekvapenia. Priznám sa, že ma zaujímal iba osud Félixa, ktorý ma ale aj najväčšmi sklamal. Dočkal sa toho, čo si zaslúžil, no aj tak mi to prišlo akési odfláknuté a príliš urýchlené. 

Ukončenie série Vlčí brloh je pre mňa také symbolické. Teší ma, že poznám osudy postáv, ale spokojná s tým úplne nie som. Mala som inú predstavu o tom, ako tragický osud Pompejí zasiahne hlavné postavy. Očakávala som väčšiu hĺbku príbehu a najväčšmi ma mrzí, že ma Chrám Fortúny nedokázal pohltiť.

@terezickka