Vydavateľstvo: Ikar
Počet strán: 408
Väzba: pevná väzba s prebalom
Anotácia:
Krátko po skončení tridsaťročnej vojny vytiahnu z rieky v bavorskom meste Schongau umierajúceho chlapca. Na pleci má nešikovne vytetovaný znak, čo vzbudzuje podozrenie z bosoráctva. Miestni obyvatelia okamžite obvinia pôrodnú babicu Marthu Stechlinovú, ktorú chlapec spolu s ďalšími deťmi často navštevoval v chatrči. Mestská rada by ju najradšej dala popraviť ešte v ten deň, aby upokojila rozrušených občanov. Kat Jakob Kuisl z nej má mučením vynútiť priznanie. Je však presvedčený o jej nevine a tuší, že popravou takzvanej bosorky treba zamaskovať skutočný zločin. Spoločne so svojou bystrou dcérou Magdalenou a synom mestského lekára Simonom začne vyšetrovať okolnosti vraždy. Zmiznú ďalšie deti a objaví sa mŕtva sirota s rovnakým záhadným znakom na tele. Napätie v meste prerastá do hystérie, kat sa má pustiť do mučenia pôrodnej babice. Ak s dcérou a mladým lekárom rýchlo neodhalia pravdu, žena umrie.
Do novinky od Olivera Potzscha som sa pustila s nadšením, nakoľko jeho séria o hrobárovi je jednou z mojich obľúbených. Bola to taká stávka na istotu, no po prečítaní niekoľkých kapitol som zistila, že to bol asi skôr krok vedľa.
Autorove knihy majú vždy perfektnú atmosféru a inak tomu nebolo ani tu. Akoby sa človek priamo preniesol do minulosti. Píše sa rok 16... a ľudia stále tak úplne neprestali veriť na bosoráctvo. Stačí niekoľko detských úmrtí s čudnými symbolmi a lov na čarodejnice začína. Bolo jednoduchšie odsúdiť nevinnú ženu ako nájsť skutočného páchateľa a pre spoločnosť boli rozsudky svojim spôsobom nájdením spravodlivosti, aj keď všetci vieme, že od toho mali ďaleko. Kat Jakob verí zatknutej Marthe Stechlinovej a púšťa sa tak do vlastného vyšetrovania.
Asi nie je úplne fér porovnávať sériu Hrobára s Katom, no pri tejto mi toho veľa chýbalo a to predovšetkým, čo sa týka hlavného protagonistu. Jakob má netradičné povolanie, má svoj svojský charakter a je rovnaký podivín ako Hrobár, čo ho robí sčasti zaujímavým, no čosi mu predsa len chýbalo na to, aby ma udržal v napätí či naplno pohltil. Do toho do hry vstupuje ale že obrovské množstvo opisov, ktoré miestami strácajú na význame, niektoré situácie sú aj trikrát zopakované. Celé mi to tak splynulo do monotónnosti. Zápletka bola dobre poprepletaná, ale až tak ma nezaujala. K záveru som sa doslova plazila so všetkým sebazaprením, čo sa mi už dlhšie nestalo. Môj záujem o postavy či celkové vyvrcholenie bol takmer nulový. Nebolo tu nič prevratné čo by vo mne zapálilo iskru záujmu, čo ma naozaj mrzí, nakoľko viem, že autor to dokáže s príbehmi aj lepšie.
Ak chcete autora vyskúšať, choďte radšej do Hrobárovho almanachu :)
@terezickka
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujeme, že navštevujete náš blog a sme rady za každý jeden komentár, ktorý nám tu zanecháte ;)