RECENZIA: Elodie Harper - Dom so zlatými dverami (Vlčí brloh #2)

Žáner: historický román
Vydavateľstvo: Ikar 

Séria: The Wolf Den

Diel: #2
Počet strán: 488
Väzba: pevná väzba

Anotácia:

Amare sa podarilo uniknúť osudu otrokyne v najznámejšom pompejskom nevestinci a získať patróna. Teraz jej život závisí od náklonnosti muža, ktorého možno nepozná tak dobre, ako si myslela. Spomienky na Vlčí brloh ju mátajú v snoch a nezabudla ani na priateľky, ktoré musela opustiť. A čo je horšie, prenasleduje ju muž, ktorému kedysi patrila. Ak sa chce oslobodiť od minulosti, musí byť rovnako nemilosrdná ako on. A hoci jej patrónkou je bohyňa lásky Venuša, nájsť v sebe skutočné city nie je pre Amaru jednoduché. 

Pokračovanie románu Vlčí brloh sa vracia do pompejského lupanária, kde osudy žien dlhé stáročia zostávali v tieni nezáujmu a zabudnutia.

Za poskytnutie výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR. 

Ani po získaní statusu slobodnej ženy to Amara nemá ľahké. Od skutočnej slobody to má totiž miestami naozaj ďaleko. Má síce svojho patróna, ktorý sa o ňu stará a poskytuje jej život na vysokej úrovni, no zároveň od jeho priazne závisí jej ďalší osud. Muži sú prelietaví a nič nemusí trvať večne, čo si Amara dobre uvedomuje. Vždy bola o krok vpred a snaží sa to dokázať aj v Dome so zlatými dverami. 

Na pokračovanie Vlčieho brlohu som sa naozaj tešila. Bola som zvedavá, čo príbeh dokáže ponúknuť po úniku Amary z lupanária. Kniha sa síce rozbieha pomalšie, no Elodie Harper ma už od začiatku opantala svojim štýlom písania. Aj ako nie veľký fanúšik opisov som v tomto prípade podľahla ich čaru a naplno sa ponorila do príbehu. Zamilovala som si prostredie aj atmosféru. Dom so zlatými dverami je dráma, a viac ako o príbehu je to o charakteroch a samotných postavách. 

S odstupom času mi vlastne príde, že v pomerne veľkej časti knihy sa nič prevratné nedialo. V podstate sme sa len oboznamovali s Amariným novým životom a riešili záležitosti, ktoré jej nedali spávať. Jej konanie bolo neraz zbrklé a niekoľkokrát som mala pocit, že hlavnú hrdinku ani nespoznávam, nakoľko vo Vlčom brlohu pôsobila vyrovnanejšie a mala som z nej dojem, že presne vie čo robí. Tu som mala skôr dojem, že sa len bezhlavo vrhala do situácií a nemyslela na následky a to aj napriek tomu, že sa ju autorka snažila vykresliť ako prefíkanú a nad vecou. To som autorke neuverila, no páčilo sa mi ako ju jej malá pýcha časom dobehla. Taktiež ako sa nad ňou vznášal tieň lupanária.

Som milovník romantiky, no v tejto knihe mi romantická linka neulahodila. Akosi som jej nedokázala prísť na chuť. 

Obzvlášť sa mi páčila postava Félixa. Uznávam, asi to v hlave nemám v poriadku, keďže je to totálny psychopat. Ale jeho postava je tak zlá, tak prehnitá a tak zákerná, až je v istom zmysle dokonalá. Počas čítania som čakala hlavne na scény, v ktorých sa objaví a zamieša karty.

Dom so zlatými dverami ma očaril o čosi menej ako Vlčí brloh, ktorý som zhltla s nadšením. Miestami som z neho bola v rozpakoch, no aj napriek tomu horím zvedavosťou a nedočkavosťou ohľadom tretieho pokračovania. Potrebujem vedieť, ako to celé skončí, či tu bude pád Pompejí a čo sa stane s postavami. 

@terezickka