RECENZIA: Lucinda Riley - Motýlia izba

Žáner: historický román, romanca
Vydavateľstvo: Tatran

Počet strán: 424
Väzba: tvrdá väzba s prebalom

Anotácia:

Rodinné tajomstvá sú neraz ukryté pred naším prahom.
Posy Montagueová prežila idylické detstvo v starobylom rodinnom sídle v Suffolku, kde spolu s milovaným otcom chytala na lúkach motýle a neskôr tu vychovala aj vlastné deti. Teraz sa blíži k sedemdesiatke a stojí pred najťažším rozhodnutím svojho života. Napriek tomu, že každý kút vily Admirál je plný krásnych spomienok a nádherná záhrada nesie pečať jej dlhoročnej láskavej starostlivosti, sídlo pomaly chátra a Posy si uvedomuje, že nastal čas, aby ho predala.
Zrazu sa zjaví človek z Posinej minulosti - jej prvá láska Freddie, ktorý ju pred päťdesiatimi rokmi bez vysvetlenia opustil a teraz sa znovu uchádza o jej priazeň. Posy sa zmieta v protichodných pocitoch, trápi sa pre syna Sama, ktorému sa nedarí v podnikaní a stíha ho jeden neúspech za druhým, navyše sa musí vyrovnať aj s nečakaným návratom ľahkomyseľného mladšieho syna Nicka z Austrálie. Môže po takom veľkom sklamaní v mladosti uveriť, že Freddie to s ňou tentoraz myslí úprimne?
Posy netuší, že Freddie pred ňou skrýva zničujúce tajomstvo. Niekedy sú ľudia nevinnými obeťami okolností, ktoré nemôžu ovplyvniť. Kto posúdi, či sa majú dozvedieť pravdu, alebo je povinnosťou tých, čo ich milujú, aby ich tohto poznania ušetrili?

Za poskytnutie výtlačku ďakujem kníhkupectvu Panta Rhei. 

Lucinda Riley je pre mňa vždy stávkou na istotu. Stala sa pre mňa autorkou, pri ktorej už nehľadím ani na anotácie. Jednoducho viem, že si pri jej knihách vždy oddýchnem a že mi jej príbehy učarujú.

Pri Motýlej izbe môžem už v úvode napísať, že toto nebola tak úplne Lucinda na akú som zvyknutá. Už od prvých kapitol som mala problém sa do knihy vôbec začítať. Autorka ma nedokázala do príbehu vtiahnuť, nakoľko jej prvé kapitoly neprinášali žiadne skryté tajomstvá, ktoré by som túžila hlbšie preskúmať, tie sa dostavili až niekde za polovicou. Dovtedy sa vlastne len spoznávame s hlavnou postavou Posy - prežívame s ňou detstvo, dospievanie a prítomnosť, v ktorej je už na dôchodku. Lucinda tu opäť ukázala svoj talent budovať postavy s chvályhodnými charaktermi, predstavila nám všetky dôležité postavy do detailov, no stále tomu v tejto časti chýbala nejaká tá iskra, ktorá by dej naštartovala a nedovolila mi sa od knihy odtrhnúť. Všetky prekvapenia si autorka nechala až do druhej polovice knihy, v ktorej svoje rožky vystrkujú nielen dávno pochované tajomstvá, ale aj tajomstvá prítomnosti. Týmto sa moja pozornosť prebudila, bola som zvedavá na vysvetlenia, no zároveň na mňa niektoré tie záhady pôsobili skôr silene a nútene, takže sa ma emočne nedotkli. 

Tentokrát mi neučarovala ani dejová linka minulosti, nakoľko toho veľa neobjasňovala a pôsobila na mňa bez duše. Asi prvýkrát sa stalo, že sa mi linka v prítomnosti páčila viac. Páčilo sa mi, že sa dej zameriaval na rodinné putá a našla sa tu aj čierna ovca rodiny. Vadila mi trochu zaslepenosť niektorých postáv, no v konečnom dôsledku dávala zmysel a pôsobila reálne. 

Vyvrcholenie príbehu Lucinde neberiem. Bolo to niečo nové, no mne to rozhodne nesadlo. Nezasiahlo ma to, neprišlo mi to ako niečo, čo by som od autorky čakala a vlastne to bolo také nemastné-neslané. Možno práveže až moc prekombinové, že sa to k sebe nehodilo. 

@terezickka