RECENZIA: Lucinda Riley - Olivovník

Žáner: historický román, romanca
Vydavateľstvo: Tatran

Počet strán: 432
Väzba: tvrdá väzba s prebalom

Anotácia:

Pred vyše dvadsiatimi rokmi strávila baletka Helena čarovné prázdniny na Cypre, kde mal jej krstný otec Angus prekrásnu vilu, a prežila tam aj prvú lásku. Po Angusovej smrti vilu zdedila a teraz sa s rodinou a priateľmi vracia na ostrov. Helena dúfa, že tu spoločne strávia nádherné leto, no len čo otvorí dvere Pandory, zmocní sa jej čudný pocit, že práve odchýlila mytologickú skrinku plnú zla a nástrah. Pod idylickou krásou domu číhajú tajomstvá, ktoré sa po rokoch vynárajú na povrch.
Olivovník je láskavý a dojímavý príbeh o tom, ako sa správame, keď sme primladí a nevieme riešiť životné situácie. Je aj o tom, ako polopravdy a klamstvá podkopávajú ľudské vzťahy, ako môže pocit viny a zrady rozdeliť aj najbližších členov rodiny a priateľov a ako láska, lojálnosť a čestnosť vytvárajú spojivo, ktoré nás podrží aj v najťažších časoch.

Za poskytnutie výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran. 

Niet nad smutnejší pocit, keď vás niektorá kniha z pera vašej obľúbenej autorky sklame. Olivovník od Lucindy Riley som s radosťou očakávala, ale bohužiaľ ani trošku nenaplnil moje očakávania a stal sa pre mňa len akousi povinnou jazdou. 

    Pri Olivovníku som mala neraz dojem akoby to ani nepísala Lucinda. Príbeh od začiatku ubieha pomalým tempom a povedala by som, že ani nenavnadí čitateľa na udalosti, ktoré sa budú v priebehu deja ďalej ukazovať. Som pri autorke zvyknutá na dlhšie opisy, no v Olivovníku sa pre mňa stali pomerne veľkým problémom. Nemala som pre ne nadšenie, nepôsobili na mňa očarujúco ako inokedy a celkovo som z nich mala skôr dojem, že slúžia len ako výplň hluchých miest.

    Dejová linka je rozdelená do dvoch časových období, no väčšinu deja sa pohybujeme v minulosti. Spoznávame život rodiny v Pandore a zároveň sú k dispozícií aj denníkové zápisky mladého Alexa, ktorý nás sprevádza prítomnosťou v závere. Pohľady sa nestriedajú, takže na prítomnosť sa čaká do záveru. Pravdupovediac finálne kapitoly v prítomnosti ma ani len trošku nenadchli, pretože neobsahovali nič zaujímavé či prelomové. 

    Kniha ako taká má veľmi slabý príbeh, v podstate som v nej žiadnu hlbšiu myšlienku nenašla. Hlavné postavy to taktiež nezachraňujú. Ich dialógy sú o ničom, často nemajú ani myšlienku, pôsobia umelo a o postavách neraz vytvárajú zvláštny obraz. Helena ako hlavná postava je vykreslená ako milujúca matka, no svojim pôsobením ma o tom vôbec nepresvedčila. Vo všetkých vzťahoch som z nej cítila ľahostajnosť, nezáujem a uzavretosť. 

Cit som si nedokázala vytvoriť tuším ani k jednej z postáv. Všetky na mňa pôsobili len ako do počtu a nemala som záujem hlbšie ich spoznať. Vo svojej podstate nebolo ani čo spoznávať, pretože boli poňaté povrchne. 

Okolo postáv sa autorka snažila vytvoriť rúško tajomstiev, no v skutočnosti vytvorila iba ilúziu  pretože v skutočnosti tu žiadne veľké tajomstvá ani nie sú a tak nevyvolávajú ani zvedavosť.

    Musím sa priznať, že po veľmi ale že veľmi dlhom čase som mala potrebu preskakovať vety a v čítaní ma poháňala skôr nutnosť knihu dočítať ako túžba zistiť, čo všetko sa v príbehu ukrýva. 

Po dočítaní Olivovníku som zostala chladná. Tento príbeh nemá dušu a to je podľa mňa jeho hlavným problémom. 

@terezickka