RECENZIA: Danielle Hartová - Pavúčia ľalia

Žáner: beletria
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Počet strán: 232 strán
Väzba: brožovaná väzba

Anotácia:

Otec Lillian Whiteovej sa obáva, že nevinná láska jeho sedemnásťročnej dcéry k jednoduchému vidieckemu chlapcovi prerastie do niečoho hlbšieho. Pošle ju preto študovať čo najďalej od domova. Lillian sa ocitne na Dievčenskej akadémii svätého Félixa. Študentky akadémie jej však jasne dávajú najavo, že medzi ne nepatrí. Lillian má strach aj zo starého kaštieľa, pretože v ňom často nachádza nezvyčajné ozdoby – vyryté pavúky. Nejde jej do hlavy, prečo je to tak. Našťastie sa s ňou spriatelí Isabella, pochabé, tvrdohlavé dievča, ktoré si nedá vziať slobodu. Lillian by za svoju jedinú priateľku dala ruku do ohňa. V srdci má zmätok – už sa nevyzná v citoch, čo ju k dievčaťu pútajú. No jedného dňa sa dozvie hrozné tajomstvo, ktoré Isabellu spája s dievčatami tej zvláštnej akadémie...

     Anotácia sľubuje záhadný príbeh, plný tajomstiev. No taktiež podľa mňa na druhej strane pôsobí dosť neurčito, pretože keď som si ju prečítala tak som nevedela, či sa dej odohráva v súčasnosti alebo v minulosti. No to bola tiež jedna z vecí, ktorá ma zaujala a chcela som zistiť do akého času je dej umiestnený. 

   No po pravde ani v knihe sa nejak extra neobjavovalo nič, čo by mi napovedalo v akom prostredí sa dej odohráva. Boli tam určité veci, ktoré mi hneď prezradili, že súčasnosť to určite nie, veď kto by už len v dnešnej dobe cestoval na koči ťahanom koňmi? Práve tieto náznaky ma pomaly ale isto doviedli k tomu, že dej je zasadený do Anglicka približne v období 19. storočia. No autorka v tomto smere nezachádza absolútne do žiadnych detailov, čo ma mierne sklamalo, pretože nejaký ten detail navyše by podľa mňa perfektne dotvoril atmosféru. Takto to pôsobilo dojmom "nemastné-neslané" a hlavne ako keby sa autorka bála ísť do historických detailov, aby náhodou nespravila prešľap ktorý by bol do oči bijúci.       Avšak odhliadnuc od tohto detailu, tak kniha bola v celku príjemne napísaná v prvej osobe z pohľadu hlavnej hrdinky Lillian. V knihe neboli žiadne zbytočné opisy prostredia a hluché miesta, ktoré by príbeh brzdili. Práve naopak, príbeh sa skvelo a rýchlo čítal, možno to bolo spôsobené aj tým tajomnom, ktoré sa v knihe nieslo od prvého momentu ako Lillian prišla do Dievčenskej akadémie sv. Félixa. Pochmúrna internátna škola, ktorá nemá až tak veľa študentiek a vedie ju, v tej dobe nezvyčajne, riaditeľka. Do toho zvláštne detaily pavúkov na rúčkach šatníka, kľučkách a iných miestach. To všetko vcelku super dotváralo zvláštnu atmosféru. 

      Ako som už vyššie spomenula ak Lillian sa ocitá na akadémií, po tom čo sa Lillian zaľúbi do obyčajného chlapca, ktorý pomáha u nich na panstve. A práve táto láska spôsobí, že otec svoju jedinú dcéru pošle na akadémiu. A tak sa Lillian ocitá na mieste, kde od študentiek pocíti, že na toto miesto rozhodne nepatrí. Až do momentu, kedy sa spriatelí s Isabellou. Od tej doby sú dni na akadémií o čosi znesiteľnejšie, no o nič menej záhadnejšie. 

      Lillian sa ocitá v spletí tajomstiev a pochopí, že dievčatá považujú Victoriu za ich kráľovnú a poslúchaju ju na slovo, Isabell s nejakého dôvodu vyčlenili zo svojej spoločnosti, samotná riaditeľka je veľmi zvláštna, niektoré predmety priam nevhodné na výučbu mladých dievčat a do toho všetko mŕtvy učiteľ, ktorého Lillian nájde v lese. To všetko a ešte viac prispeje k tomu, že sa veci pomaly začnú rozuzlovať a určité tajomstva začnú pomaly vystupovať na povrch. 

Najväčším tajomstvom je to, že študentky nie sú len tak obyčajnými ľuďmi. Sú to tkáčky, ktorým v krvi prúdi pavúčia krv. Nerodia sa ako ľudia, ale samička nakladie vajíčka do kokónov z pavučín a vložia ich do svojich manželov. A kým sa potomok narodí, tak zvnúdra zožerie svojho vlastného rodiča. A práve takýmto zrodením si uchovávajú svoje schopnosti. No Isabella je iná, pretože sa narodila normálne a tým jediná schopnosť ktorú má je, že si dokáže upliesť sieť s nití alebo vlasov.
   A práve pri tejto zápletke sa mi neustále v hlave behala len jedna jediná otázka: To ako vážne? Toto bol pre mňa úplný nezmysel a neskutočné rušivá vec. Možno keby sa autorka o čosi viac pohrala s touto myšlienkou a nejak to upravila ale toto bolo pre mňa niečo, čo knihu úplne zabilo. A po odhalení tohto tajomstva sa pre mňa už i tak dosť nevýrazná hlavná hrdinka stala ešte viac nevýraznou, až otravnou a rušivou v príbehu. Lillian od začiatku bola dosť nevýrazná, neustále za všetko fňukala, no na druhej strane bola ochotná riskovať a pomôcť svojej priateľke - za čo si ma aspoň trochu získala. No po odhalení tohto tajomstva neriešila nič iné len to, že Isabella je príšera, ale na druhej strane je to jej priateľka, do ktorej sa zjavne asi aj zaľúbila. Neustále sa točiaci kolotoč protichodných pocitov v nej na mňa pôsobil rušivým dojmom a autorka mohla tieto pocity rozobrať raz a nie sa  k nim stále vracať. 

     Odhliadnuc od hlavnej zápletky, kniha obsahovala veľa tajomných záhad, ktoré čitateľa ako tak dokázali udržať pri príbehu. Myšlienka príbehu by podľa mňa mohla byť len o čosi jednoduchšia a nie až takto pritiahnutá za vlasy. Kniha má potenciál, ktorý podľa mňa nie je úplne využitý. A možno aj pre to táto kniha nebola pre mňa šťastná voľba, pretože počas jej čítania som našla viac negatívnych vecí ako tých pozitívnych. No verím, že niekomu sa takéto fantasy môže páčiť. 

~N