RECENZIA: Meg Waite Clayton - Posledný vlak do Londýna

Žáner: svetová beletria, vojnové
Vydavateľstvo: Ikar
Počet strán: 472
Väzba: pevná s prebalom
Originálny názov: The Last Train to London

Anotácia:

Píše sa rok 1936. V očiach pätnásťročného Stephana Neumana sú nacisti len hluční grobiani. Stephan pochádza z vplyvnej židovskej rodiny a je nádejným autorom divadelných hier. Chlapcovou najlepšou kamarátkou je matematicky nadaná Žofie-Helene, kresťanka, ktorej matka vydáva pokrokové protinacistické noviny. Ovládnutie krajiny Hitlerom dvojicou otrasie. Svetielko nádeje sa objaví v podobe Truus Wijsmullerovej, členky holandského odbojového hnutia. Truus pašuje židovské deti z nacistického Nemecka do krajín, ktoré sú ochotné sa o ne postarať. Keď pomoc ponúkne aj Veľká Británia, odváži sa priblížiť k Adolfovi Eichmannovi, mužovi, ktorý sa podieľal na konečnom riešení židovskej otázky. Truus bojuje s časom. Každým dňom je čoraz nemožnejšie zachrániť takých, ako je Stephan, jeho malý brat Walter či Žofie-Helene.

Romány opisujúce udalosti z obdobia druhej svetovej vojny, či už tie skutočné alebo fiktívne ale založené na skutočných udalostiach, si vždy rada prečítam. Vyskytujú sa u mňa obdobia, kedy jednoducho potrebujem aj čosi smutné, čosi nepochopiteľné a pripomínajúce ľudskú históriu, ktorá by mala byť poučením ľudskej rasy do budúcnosti. 

Posledný vlak do Londýna je jednou z takýchto kníh a to, že je sčasti fiktívna jej vôbec neuberá na sile či dojme. 

Meg Waite Clayton sa rozhodla čitateľom prerozprávať príbeh osudov nielen židovských detí v čase nástupu Adolfa Hitlera k moci. Vo svojom príbehu sa opiera o skutočné postavy, ktoré vykonávali transporty detí do zahraničia a bezpečia. Nejednalo sa len o židovské deti, pri nástupe nacistov totiž nebolo isté vôbec nič. Zo dňa na deň sa z ľudí mohli stať nepriatelia národu a ich život mohol byť v ohrození. Preto aj nežidovskí rodičia často vyvíjali snahu na záchranu svojich detí a boli ochotní sa ich vdzdať pre ich bezpečie do budúcna. 

V príbehu je krásne a do detailov opísaná rodičovská láska, ktorá nemá hraníc a je bez limitov. Byť rodičom nie je ľahké a každý svoje dieťa miluje a nikdy by sa ho dobrovoľne nevzdal. V tomto prípade autorka ale podrobne ukázala situácie, pri ktorých rodičia svoje deti neváhali zavrieť do odchádzajúceho transportu, len aby im zabezpečili budúcnosť. Deti s pocitom nechcenosti trpeli, no ešte nevedeli, že dôvodom ich odvrhnutia je tá najväčšia láska. 

V knihe je rozobratý pohľad na zmeny v spoločnosti a náhle zvraty v rodinných pomeroch. Židia sa postupom času stávali nechceným prvkom v spoločnosti a každý na nich hľadal pomedzi prsty. Je hrozné sledovať, že rodiny ktoré sa dovtedy schádzali a priatelili sa zo dňa na deň na seba ani nepozreli a ba čo viac, prevzali násilné správanie voči priateľom len kvôli označeniu. Človeku to pri čítaní pripadá ako nonsens, no dejiny hovoria jasne. Pre deti je takéto správanie nepochopiteľné a aj preto sú ešte viac zraniteľnejšie. 

No a takú poslednú linku deja tvorí pohľad na transporty slúžiace na záchranu detí, ktoré pomáhala organizovať aj Truus. Jej charakter je pevný ako skala a jej odhodlanie nezlomiteľné. Pre deti je ochotná urobiť všetko a to aj za cenu vlastného bezpečia. O tieto transporty boli žiadané viaceré bezpečné krajiny, no ich postoje neboli vždy kladné. Je ťažké čítať o odmietaní pomoci, ktorá bola nevyhnutná. Osobne si myslím, že veľa krajín odvracalo pohľady, kým sa ich konflity priamo nedotkli a to hovorí samo o sebe. 

Z opisovania všetkých situácií dýchajú emócie. Tie sú neraz pohlcujúce a nezvládateľné. Na čitateľa pôsobia od prvej kapitoly a gradujú. Smútok, frustrácia, beznádej či sklamanie. Na druhú stranu nádej v lepšie časy, láska, odhodlanie. Mne osobne príbeh vyvolával zimomriavky a neraz mi vystúpila slza. Takúto beznádej a všetky tie zverstvá z obdobia druhej svetovej vojny by som naozaj rada čítala ako fiktívnu beletriu. Ale to, že tieto veci sú reálnou minulosťou, to naháňa strach a hrôzu. 

Posledný vlak do Londýna je sčasti fikciou, no tá tomu dodáva zintenzívnenie dojmov. Nezachádza do absurdna, skôr ňou autorka len dokresľuje vážnosť a dodáva tým príbehu ešte väčšiu silu. 

Smiley