RECENZIA: Vincent Kliesch, Sebastian Fitzek - Frekvencia smrti

Žáner: psychotriler
Vydavateľstvo: Tatran
Séria: Auris
Diel: #2
Počet strán: 256
Väzba: pevná väzba s prebalom

Anotácia:

Zúfalá žena hystericky volá na tiesňovú linku. „Pomoc, moje dieťa zmizlo! Je tu len krv...“ V pozadí počuť zvuky zápasu, potom sa hovor náhle preruší. Telefonát vie vystopovať jedine forenzný fonetik Hegel, no ten je stále vo väzbe, lebo polícia ho podozrieva z vraždy. Napokon ho predsa len prepustia do domáceho väzenia, aby im pomohol s prípadom. Hegel a Jula napriek vzájomnej skepse znovu spolupracujú a tvoria zaujímavú dvojicu, ako sme ju spoznali už v prvom diele s názvom Auris. Čoskoro zistia, že sú na stope zločineckej organizácii, ktorá sa nezastaví pred ničím. Hegel nesmie opustiť byt, a tak sa osamotená Jula pri vyšetrovaní niekoľkokrát ocitne v ohrození života.
Frekvencia smrti ponúka mimoriadne úspešne namixovaný koktail napätia, rýchlej akcie, nejasných motívov, šokujúcich odhalení a prekvapivých zvratov. Presvedčivé postavy, ich emocionálny svet a vierohodné pohnútky robia z diela Vincenta Kliescha dokonalý triler.

Za poskytnutie výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.

Hneď na úvod sa vám priznám, Fitzek je moja slabina. Aj keď to už asi na základe predošlých recenzií na iné jeho knihy viete. 

Frekvencia smrti je druhý diel série Auris, ktorú vytvorili Fitzek spolu Klieschom a rovnako ako prvý diel, aj tentokrát je to dobré čítanie i keď s niekoľkými slabými článkami. 

Aby ste sa ale nenechali zmýliť, knihu napísal Kliesch a Fitzek prispel svojimi myšlienkami či nápadmi. 

Frekvencia smrti nám opäť pripomína postavy Jule a Hegela. Dvojica, ktorú mnohé nepríjemné spojilo a ktorá sa aj napriek nechuti opäť stretáva.  Hegel je nenahraditeľný fonetik, ktorého kvality sú stále potrebné pre vyšetrovania nových prípadov a z toho dokáže profitovať. Dostáva sa do domáceho väzenia a opäť manipuluje podľa svojich predstáv. Jule nedokáže nechať osoby v štichu a tak neodmietne ponuku pomôcť s vyšetrovaním, no podniká pri tom svoje vlastné kroky a rozhodne si udržuje pred Hegelom svoje tajomstvá. 

Frekvencia smrti je napísaná pútavo. Obsahuje krátke kapitolky, ich napínavé ukončenia; striedanie pohľadov a akciu. Čitateľa autorov štýl písania udržuje v neustálom napätí a očakávaniach. Mne osobne sa veľmi páči, ako autor dokáže narábať s napätím a informáciami. Prezradí tak veľa a pritom máte pocit, akoby neprezradil vôbec nič. Jednotlivé informácie sú totiž na seba prepojené oveľa rafinovanejšie než by ste si mysleli. Ako som sa už pri Fitzekovi ale aj pri Klieschovi naučila, každá informácia zohráva úlohu a radšej si treba pamätať všetko. 

Pri Frekvencii smrti zohráva svoju úlohu i dávkovanie napätia a vyvrcholenie prináša ten správny zážitok. Opäť v príbehu nechýbajú zvraty, prekvapenia či zamotané situácie. 

V príbehu sa držíme overených postáv. S odstupom času môžem povedať, že som pri postavách nepostrehla žiadny extrémny posun či zmeny. Tie sa držia svojho charakteru z predošlej časti a neponúkajú podľa môjho názoru žiadne novinky. Čo ma mierne mrzí, no na druhú stranu, svoje si môžu ešte povedať v záverečnej časti, v čo aj dúfam. 

Z hľadiska tajomstva z konca prvého dielu sme sa s postavami nikde neposunuli. Stále sme zostali len pri náznakoch a veľmi skromných odhaleniach. Opäť predpokladám riešenia v ďalšej knihe. 

Frekvencia smrti je jednoducho takým typickým druhým dielom série. Samozrejme, má svoj príbeh, svoje zameranie, svoje kvality, no z hľadiska celkového príbehu neponúka až tak veľké obohatenie, je to skôr  taká spojka medzi všetkými knihami.

Každopádne ma kniha navnadila na pripravované finále a teším sa na veľké odhalenia! 

@terezickka