RECENZIA: Philip Reeve - Zlato predátora

Žáner: scifi, fantasy
Vydavateľstvo: CooBoo
Séria: Mortal Engines Quartet (The Hungry City Chronicles)
Diel: #2
Počet strán: 336
Väzba: paperback
Originálny názov: Predator's Gold

Anotácia:
Dva roky po katastrofálnom zničení Londýna cestujú Tom Natsworthy a Hester Shawová krížom-krážom po obývanom svete, obchodujú s inými vzducholoďami a zažívajú dobrodružstvá v exotických končinách Vtáčích ciest. Čaká ich však krutá skúška... Keď ich vzducholoď na úteku pred Zelenou búrkou, fanatickou odnožou Ligy antimobilistov, núdzovo pristane v spustošenom polárnom mestečku Anchorage, nájdu na jeho palube len hŕstku zbedačených obyvateľov v čele s mladou markgrófkou Freyou. Neskúsená panovníčka uverila rozprávkam o stratenom zelenom kontinente a vydá sa ho so svojím mobilným mestom hľadať. Je to však nebezpečná cesta – kurz namierila priamo na mŕtvu Severnú Ameriku. Netušia však, že sa im v pätách valí nenásytné veľkomesto Archangeľsk. Maj sa na pozore, ulicami mestečka totiž kráča nečakaný zradca.




Za poskytnutie výtlačku ďakujem AlbatrosMedia. 




Smrteľné stroje v čase svojho vydania upútali pozornosť takmer každého zanieteného čitateľa. Lákala nielen zaujímavá obálka, netradičná anotácia ale aj rovnomenné filmové spracovanie. Ošiaľ ohľadom Smrteľných strojoch zasiahol aj mňa a netrvalo dlho a už som aj ja mala v rukách knižné spracovanie, ktoré sa mi, až na niekoľko drobností, páčilo. 


Zlato predátora teda bola povinná jazda, ktorú som musela absolvovať. Po prečítaní prvej časti som si nevedela predstaviť, o čom by mohlo byť pokračovanie, keďže pomerne všetko sa vyriešilo. Philip Reeve však v pokračovaní ukázal, že príbeh rozhodne nekončí, a to že padol Veľký Londýn ešte neznamená, že svet ktorý vytvoril, je na konci. Dobrodružstvá Toma a Hester pokračujú a rovnako tak aj boj antimobilistov a mobilistov. 
V druhom pokračovaní máme v ústredí mestá Anchorage a veľkého predátora Archangeľsk. A ako inak, Hester a Tom s nimi začínajú dobrodružstvo. 

Hneď v úvode môžem podotknúť, že Zlato predátora si drží úroveň svojho predchodcu. Má zaujímavú dejovú líniu, akciu, prekvapenia, do deja vstupujú nové postavy. Vo svete pohyblivých miest sa čitateľ bude cítiť v obraze, keďže je mu to známe už z prvého dielu a má ako takú predstavu, ako to celé funguje. Ani v druhej časti som sa však nedočkala obohatenia informácií o Šesťdesiaťminútovej vojne. Obávam sa, že ani v ďalších častiach sa k tomu autor už nevráti a to je veľká škoda. 
Ohľadom napredovania deja mám rozporuplné názory. Dej na jednu stranu napredoval pomerne rýchlo, no dalo by sa povedať, že spôsob napredovania nebol práve ideálny. Aj keď sa stále niečo deje a postavy sú neustále v pohybe, mala som často pocit, že sa tam vlastne nič nedeje. Vysvetlila by som to tak, že niektoré situácie boli nevýrazné a len akoby vyplnenie prázdneho priestoru. Len aby tam niečo bolo - hluché miesta ako v prvej časti. 
Celkovo má Zlato predátora veľmi podobný koncept ako prvý diel. Od začiatku až po koniec. Rovnaký dejový spád, rovnaké napredovanie, rovnakú myšlienku. Osobne som z toho mala pocit, akoby som čítala znovu prvý diel len s niekoľkými obmenami. 

...postavy...

Pri postavách som bola zmierenejšia ako pri prvej časti. Už som vedela, čo môžem očakávať a že sa nemám príliš pozastavovať nad ich tínedžerským správaním. Zvykla som si na jedno a v dvojke prišlo iné - tie postavy sa úplne, ale že úplne zmenili. 
Hester - považovala som ju za najsympatickejšiu postavu. Zlato predátora ju však natoľko zmenilo, že vlastne už v tejto sérií nemám postavu, ktorá by mi bola sympatická. Na Hester sa mi páčila jej cieľavedomosť, mala svoj cieľ, urobila preň všetko a dokázala sa aj pobiť ako šelma. V druhom pokračovaní sa z nej stala rozcítená až precitlivená princeznička. Nadmieru podliehala emóciám a jej konanie bolo ešte horšie ako inokedy. 
Tom je, zase svojim spôsobom, hlupáčik. Veľmi ľahko ovplyvniteľný a jednoducho...decko. V ničom nepokročil dopredu a hlavne sa z neho stal človek, ktorý niečo chce len preto, lebo sa cíti dobre a nezaujíma sa, či to tak pociťuje aj jeho priateľka Hester. 
Zatiaľ čo Smrteľné stroje ponúkli zaujímavé vedľajšie postavy, Zlato predátora má vedľajšie postavy nevýrazné. Ako doplnok. 

Zhodnotila by som to ako oddychové čítanie na slnečné dni. Čítanie je zaujímavé, nájde sa aj niekoľko zvratov či prekvapení a mladší čitatelia z knihy môžu byť nadšení. Ja Zlato predátora hodnotím ako taký priemer. Nič prevratné, no zároveň ani najväčší odpad. Jednoducho taká zlatá stredná cesta. Môj celkový dojem z knihy však najväčšmi pokazil záver. Autor si pre postavy prichystal osud, s ktorým som sa nestotožnila a rozhodne na mňa zapôsobil prehnane. Nedokázala som to autorovi uveriť a fakt som zostala nahnevaná. Ak chcete vedieť, o čo sa jedná, odkryte si následujúci text: Hester z ničoho nič v závere tehotná s Tomom. Ako keby jej dieťa mal doniesť bocian, lebo moc sexuálnych scén či náznakov tam nebolo. 

Smiley