RECENZIA: Rebecca Yarros - Ónyxová smršť

 Žáner: YA, fantasy

Vydavateľstvo: Ikar

Séria: Fourth Wing

Diel: #3

Počet strán: 592
Väzba: pevná väzba

Anotácia:

Po takmer osemnástich mesiacoch na Basgiathskej vojenskej akadémii si Violet Sorrengailová uvedomuje, že na štúdium už nie je čas. Bitka vypukla a nepriatelia ohrozujú nielen akadémiu, ale prenikli aj do ich vlastných radov. Navarra zúfalo potrebuje posily, je však skoro nemožné poznať, komu sa dá veriť. Violet tak čaká náročná úloha, ktorá preverí jej silu, dôvtip a šťastie. Musí sa vydať za hranice ochranného štítu, aby získala nových spojencov a s ich pomocou ochránila svojich milovaných, aj keby to znamenalo udržať tajomstvo natoľko veľké, že by dokázalo všetko zničiť.
Potrebujú armádu. Potrebujú mágiu. A potrebujú to, čo dokáže nájsť len Violet: pravdu. Blíži sa však smršť a nie je isté, kto prežije jej besnenie.

Za poskytnutie výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR. 

Posledné okamihy s Ónyxovou smršťou boli plné očakávaní, ale akosi som sa v kútiku duše obávala, že nebudú naplnené. No a veru ani neboli. 

To že milujem tento svet a postavy či drakov, o tom niet pochýb. Ale ten dej? Prečo toľko vaty a prečo je len s pár obmenami tak podobná predošlej knihe? 

To, že som sa spočiatku nevedela začítať kvôli zmätku v názvoch či postavách neberiem ako nejaký problém knihy. Predsa len ide o bohatý svet s väčším počtom postáv, takže je možno lepšie pred Smršťou nahliadnuť aj do predchádzajúcej časti. U mňa rozpamätanie prišlo postupne s dejom a vtedy ma to začalo aj baviť. Samotné napredovanie v deji je za mňa ale pomalé a nie obzvlášť výrazné. Veľkú časť len cestujeme s postavami a síce je to zaujímavé spoznávanie a sú tam rôzne dobrodružné či iné situácie, tak to nie je až také pútavé. Veci, ktoré mali vyvolávať emócie ma zanechali chladnou, lebo im chýbala duša. Ako aj v Plameni aj v Smršti mi chýbali draci. Nehovorím, že tu vôbec nie sú, ale človek sa musí prehrýzť veľa kapitolami, aby s nimi dostal nejakú plnohodnotnú scénu. Ale keď sa už teda dostali do popredia nejakej situácie, tak to bolo asi to najzaujímavejšie v príbehu. 

Postavy prechádzajú vývojom, je to na nich aj cítiť a utvárajú svoj charakter. Violet je jednoducho Violet - buď ju máte radi alebo vám lezie na nervy svojimi miestami detinskými rozhodnutiami. Moje najväčšie sympatie zostávajú u Xadena s Ridocom, ktorý sa stal v Smršti nenahraditeľným nositeľom humoru. 

Obrovské napätie a akcia prichádza až v záverečných kapitolách, kde dochádza k bojom a zvratom. Nebudem klamať, koniec ma pohltil a neskutočne som si ho užívala. Posledná kapitola znovu navádza na pokračovanie, ale jej podobnosť s Plameňom je do očí bijúca a mne to pôsobilo ako cez kopirák. 

Štvrtému dielu určite neodolám, no tretí ma nenadchol.

@terezickka