RECENZIA: Lucinda Riley - Dievča z neapola

Žáner: román
Vydavateľstvo: Vydavateľstvo Tatran

Počet strán: 416
Väzba: pevná väzba s prebalom

Anotácia:

Nič nespieva sladšie ako láska a nič tak nepáli ako zrada.

Rosanna Meniciová je ešte len malé dievčatko, keď sa zoznámi s Robertom Rossinim, mužom, ktorý jej obráti život naruby. Roberto, operný spevák, v nej hneď rozpozná výnimočný spevácky talent a Rosanna sa podujme na náročnú cestu štúdia opery v Miláne, ktorá ju dovedie až na svetové operné pódiá. Záletníckeho Roberta a skromnú Rosannu spája nielen vášeň pre spev, ale aj vzájomná príťažlivosť, ktorá prerastie v osudovú lásku. Netrvá však dlho a čoskoro zistia, že veľká láska neprináša vždy šťastie…

Dievča z Neapola je dynamický, svieži román skúsenej Lucindy Rileyovej z prostredia veľkých operných domov, ku ktorým mala blízko aj autorka – jej starý otec pracoval ako hlavný osvetľovač v Kráľovskej opere v Londýne. Ľudsky vykreslené postavy, prostredie zapadnutých neapolských uličiek a lesk a sláva prestížnych opier na celom svete robia z tejto knihy čitateľskú lahôdku s neuveriteľne silnou atmosférou.

Za poskytnutie výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran. 

Dievča z Neapola ma spočiatku veľmi nezaujalo a nevedela som sa začítať. Nedokázala som si užiť atmosféru horúceho Neapola a celkovo mi dejová linka pripadala akási slabá či nepútavá. Výnimočný spevácky talent mladej Rosanny bol krásny, no nevidela som v tom až také čaro. Akonáhle Rosanna začala dospievať a mala za sebou prvé hudobné vystúpenia, ktoré ju zaviedli do sveta, až vtedy som sa do príbehu ponorila a dokonca som si ho ku záveru dokázala aj sčasti zamilovať. 

Dievča z Neapola je knihou, pri ktorej neviem čo si o nej úplne myslieť. Na prekvapenie som si dejovú linku  nakoniec aj zamilovala a chytila ma za srdce. Asi v štvrťke ma príbeh uchvátil a milovala som každú chvíľku - intrigy, vášeň, láska, tajomstvá, zrada, proste všetko! Na druhú stranu som ale nenávidela hlavné postavy a ich prístup k istým záležitostiam, na ktorých skutočne záležalo. Rosannina ľahkovážnosť, naivita či zaslepenosť boli neracionálne a nedokázala som jej to tolerovať. Roberto Rossini mi brnkal na nervy svojou namyslenosťou, egoizmom a jeho ľahkovážny prístup bol vrcholom všetkého. Takže mojim kameňom úrazu sú pri tejto knihy jednoznačne hlavné postavy. Obľúbila som si snáď len tie vedľajšie a skutočne ma mrzelo, akým spôsobom k nim hlavné postavy niekedy pristupovali.

Ako sa začal blížiť koniec, začala som pociťovať nechuť a zostala som z príbehu rozladená. Autorka mi záverom tentokrát neulahodila a radšej naň ani nemyslím.  

Knihe nemožno odoprieť, že je plná emócií, čo ma na nej vlastne aj najviac bavilo. Sú tu všetky typy lásky, radosť, smútok, tragédie ale aj milé momenty. Nechýba ani nejaké to tajomstvo, ktoré Lucinda do príbehu vždy rada zakomponuje a schová. 

V Dievčati z Neapola sú obsiahnuté rôzne príbehy, ktoré prinášajú postavám rôzne osudy. Veľká pozornosť sa zameriava na rodinné putá, ktoré neboli vždy ideálne, no v tých správnych momentoch na nich najviac záležalo. 

Verdikt? Milujem, nenávidím a vlastne ani neviem... príbeh bol nakoniec srdcervúci a zbožňujem ho. Záver sa ale ubral úplne iným smerom, než som čakala a rozhodne s ním nesúhlasím. 

@terezickka