RECENZIA: Colleen Hoover - Layla

Žáner: román 
Vydavateľstvo: Lindeni
Počet strán: 344
Väzba: pevná väzba

Anotácia:

Ani smrť nepremôže skutočnú lásku. 
Keď sa Leeds stretne s Laylou, je to láska na prvý pohľad. Až do jedného osudného dňa, keď na Laylu zaútočí Leedsova bývalá priateľka a postrelí ju. Layla v nemocnici bojuje o život. Po týždňoch sa fyzicky zotaví, ale psychická trauma ju veľmi zmenila, už to nie je tá bezstarostná žena, do ktorej sa zamiloval.
Aby vrátil ich vzťah do starých koľají, vezme Leeds Laylu do penziónu, kde sa zoznámili. No len čo tam dorazia, Laylino správanie sa stáva čoraz bizarnejším...

Za poskytnutie výtlačku ďakujem Panta Rhei.

Colleen Hoover nie je pre mňa úplne neznámou autorkou. Neprečítala som zatiaľ všetky jej knihy, no niekoľko ich bolo a jej štýl písania mi vyhovoval. Po veľmi dlhej dobe som sa tak odhodlala siahnuť po niečom novom a tak prišla na rad Layla. Layla síce priniesla originálnu zápletku, no zároveň prišlo aj sklamanie. No povedzme si o tom čosi viac. 

Láska na prvý pohľad, takmer smrteľné zranenie a rekonvalescencia. Zdá sa vám takéto zhrnutie príliš stručné a urýchlené? Tak vitajte, v takomto štýle sa nesie celá Layla. 

Príbeh sa začína skutočne rýchlo, čo autorke zároveň chválim ale i vytýkam. Je príjemné, že dej nestojí dlho na jednom mieste a stále sa rozvíja. Nestagnuje, ale má naopak svižné tempo a vďaka tomu príbeh napreduje. Všetko začína prvým stretnutím, prvými dialógmi, dotykmi a máme tu pravú lásku. 

No i tak k tomu mám niekoľko pripomienok. Všetko vyššie menované sa udeje asi tak na prvých 50tich stranách knihy. Možno by na tom nič nebolo, veď vo veľa knihách sa to taktiež deje a dokonca to vie uchvátiť. Pri Layle však nastal problém, pretože všetky tie udalosti a okolnosti okolo toho pôsobia až príliš nadnesene, príliš nereálne, príliš umelo. Ja osobne som to autorke jednoducho nedokázala, ako sa hovorí, zožrať. Chybu vnímam v tom, že to čítanie nevyvoláva v čitateľovi emócie. Citové vzplanutie medzi hlavnými postavami pôsobí až absurdne. Ak medzi nimi aj preskakuje iskra, tak tú čitateľ necíti už vôbec. Iba to akceptuje ako dejovú zložku. 

Layla po zranení však nie je tou istou Laylou, do ktorej sa Leeds zamiloval. A dejú sa naozaj zvláštne veci. Vďaka dvom časovým linkám sa postupne dostávame veci na korienok. Dostávame sa aj do náznakov paranormálnych javov, ktoré dokážu zaujať, sú pútavým spestrením a prinútia premýšľať. V istom momente však autorka dospeje do bodu príbehu, ktorý je už skutočne absurdný a vy začnete pochybovať o charaktere postáv. Ich konanie či zmýšľanie je opovrhnutiahodné a vôbec nedáva zmysel. Neraz si ich zmýšľanie a konanie navzájom odporuje. Ako keby si vy poviete, že nebudete a nesmiete nikdy jesť čokoládu, lebo máte na ňu alergiu a aj napriek tomu zjete jedno balenie každý deň. Neurobí vám dobre a zmysel to tiež extra nemá. Tak takto podobne je to s Leedsom a Laylou. Ich vzťah samotný je ukážkom príkladom toxického vzťahu. A bohužiaľ toto všetko nie je chvíľková záležitosť, tiahne sa to až do posledných slov knihy. 

Ak už toto všetko na mňa pôsobilo absurdne, nenachádzam slovo pre vystihnutie záveru. Asi len absurdno absurdné, zodpovedajúce celkovej atmosfére. 

Najradšej by som vám to tu krásne rozpísala, no nerada prezrádzam aspekty deja, ktoré majú zostať utajené a na ktoré má čitateľ prísť sám. Ale verte mi, Layla je šialená jazda, ale taká ktorú asi nechcete zažiť. 

Niektorí ju milujú, niektorí ju považujú za najslabšiu autorkinu knihu. 

Nehovorím, Layla má originálnu a pútavú myšlienku/ideu, keď sa dostanete k jej jadru. Rýchlo a dobre sa číta. No prevedenie, postavy, charaktery, rozuzlenie...tak tie skutočne zaostávajú. Colleen prepáč, ale Layla za mňa rozhodne nie. 

@terezickka